Poézia
Pri ramene
V nedeľu ráno
padal vlažný dáždik.
Chýbal mi spánok,
chlad mi vlasy dráždil.
Predomnou sedela
na kúsku života
v postieľke zo sena
hrdinka labutia.
Nebola sama,
manžel jej pomáhal.
Zvedavé káčatka
poctivo odháňal.
Stála si predo mnou.
Bola si v červenom.
Úsmev ti zažiaril
nad malým jazerom.
Stál som tam s pocitom,
s lipnutím na tvári,
na chvíľku nádeje
v hlbokom objatí.
Zaplo mi pomaly
pri tejto závrati,
že toto priateľstvo
nikdy sa nestratí.
(venované tej, ktorá vie, o čo ide)