Poézia
Sám
Čo núti ma stále kráčať späť
(snoriť, dúfať, čakať)
zas celú noc prebdieť...
Prečo kontúry stratil môj svet
(pýtam sa, kričím, rvem)
a príčinu už vidieť z týchto viet...
Toľko tvarov a toľko rôznych strán,
to všetko bolo otvorené nám,
avšak dnom dokorán...
Tak, ako som odomkýnal množstvo brán,
teraz stojím v poli ako ľan,
medti tisícmi a sám...