Pod oranžovým nebom

Naše telá
Už nemohli byť bližšie
V ten moment si len ty
Nie je nič inšie


Do hlavy mi vraj nevidíš
Len na povrch
A kus podeň
Netuším prečo
Neskrýval som nič
Prišla si na koreň


Naše slová
Dopadali často a prudko
Inam ako sme chceli
Zopár skončilo v polovici
Pár pravdou krutou
Mnohé však v cieli

Nič nie je dokonalé
Ani jednoduché
Keď s dôverou
sa otvárame dokorán
Pri snahe
o kvety farebné
Zasadili sme si
I niekoľko malých rán


Tvoju radosť
Keď začula si hudbu z vaku
Na bicykli v Sade
Mi už však nik nevymaže

Či pod oranžovým nebom
Po tom, ako nami ruky prešli
Od nôh až po paže

Či na deke
Pri čakaní na hviezdu dáku
Na mliečnej dráhe


Myslím, že si ozaj jediná,
S ktorou sa dá rozobrať Harrisa s Petersonom
Prihodiť k večeri Muska do vína
A deň zakončiť výklusom

Myslíš, že zveličujem?
Nevnímam realitu?
Snívam? Spím?
Zas na toľko ma poznáš
vždy som bol viac ako trochu
#dramaQueen

A prečo vôbec píšem
túto báseň? Žasneš.
Keď nemáš rada "cliché"
a vlastne ani básne.

Nuž vedz...
kvoli tejto myšlienke
Vznikla táto poetická vrava
Táto zbytočne, až príliš,
natiahnutá správa:

Neviem čo zbadáš, keď obzrieš sa
po uplynulom roku
Ja však to najkrajšie zažil som
po tvojom (pôvabnom) boku
Venované trénovanej
Marek Sivčo | 29. 12. 2018